O zázračnej rieke Muráň

Kde sa to stalo: v lesoch pri dedine Dlhá Ves
Kedy sa to stalo: dávno, asi pred dvesto rokmi

V jedno ráno, len čo sa slimáčik Krasko zobudil, ihneď poriadne kýchol. Bola mu preukrutná zima. Ešte ani nestihol vystrčiť hlavu z ulity, a už sa celý triasol. Opatrne pozrel von a všade naokolo bolo plno snehu.
– To je zlé, to je zlé – bál sa Krasko a ak by mali slimáky zuby, určite by nimi drkotal. Sneh a slimáky, to k sebe predsa vôbec nejde! Každý slimák, či už veľký s veľkou ulitou, alebo malý s malou ulitou, prečká zimu niekde v jaskyni alebo ukrytý v zemi. Často sa zahrabe hlboko do pôdy a chlad ho netrápi. Naviac, slimáky v zime spia. Nepoznajú radovánky ako lyžovačka, sánkovačka, či guľovačka. Ukryté pred svetom zatvoria oči a snívajú sa im sny o slnečných stráňach a rozkvitnutých lúkach. Zobudia sa až na jar.
„Aha, tam je slimák!“ ozval sa odrazu akýsi detský hlas a niekto vzal Kraska do ruky. Bolo to dievča, ktoré sa volalo Mariška a šlo cez les so sestrou Helenkou.
„Isto to bude zázračný slimák, ktorý prežije, aj keď mrzne. Inak by sa schoval,“ mudrovala Helenka. Krasko by dievčatám rád povedal, že až taký zázračný nie je.
Od trpaslíka Jaskynkára síce dostal čarovnú moc byť každý deň na inom mieste a v inom čase, ale proti zime je bezbranný. No ľudia reči slimákov nerozumejú. Nevedel, či sa má báť, alebo tešiť.
Mariška zdvihla ruku s Kraskom až k ústam a začala na neho dýchať.
„Neboj sa, slimáčik, nenechám ťa zamrznúť,“ povedala
a Krasko už vedel, že si našiel novú kamarátku.
Hrialo ho teplo jej dlane i teplo jej dychu.
„Zoberieme si ho domov a budeme sa o neho starať,“ rozhodla sa Mariška a Helena súhlasila.
Mariška potom niesla slimáčika Kraska v ruke a ten mal konečne čas všetko si obzrieť. Obe dievčatá vyzerali veľmi milo. Mohli mať asi tak desať rokov, možno to boli dvojičky. Dosť sa na seba podobali.
Les bol hustý a hlboký, snehu na zemi až po kolená
a Mariške s Helenkou sa nešlo ľahko. Každá z nich mala na chrbte batoh z plachty, a tie batohy museli byť ťažké. Preto dievčatá ani nerozprávali, ba ani sa neusmievali, len kráčali ticho ďalej, akoby mali nejaké tajné poslanie.
Po chvíli prišli na kraj lesa a odtiaľ na veľkú zasneženú lúku. Stáli tam akési domčeky. Lenže boli to veľmi čudné domčeky. Nemali okná, a ak aj áno, nebolo ich vidieť. Z domčekov sa husto dymilo, akoby v každom z nich horelo.
„Slimáčik, vidíš? Tamto sú uhliari. V lete, v zime, vždy zbierajú drevo, ukladajú ho na kopy, z vrchu ich obsypú hlinou a vo vnútri zapália. Nie tak, aby celkom zhorelo. Drevo iba tlie a keď dotlie, zmení sa na drevené uhlie.
To potom vozia do dediny, ba aj do mesta a predávajú. Ľudia si v peciach radi kúria dreveným uhlím. A to, čo vyzerá ako domčeky, sú tie kopy dreva.
Voláme ich miliere,“ povedala Mariška. Krasko bol rád,
že sa niečomu priučil a potom sa už len pozeral.
Len čo uhliari zbadali dievčatá, bežali im oproti. Veľmi sa tešili, že prišli. V tých batohoch im Mariška s Helenkou priniesli jedlo a uhliari už boli poriadne hladní. Najedli sa, v kotlíku si uvarili lipový čaj a dali sa napiť aj dievčatám. Potom sa Mariška aj Helenka s uhliarmi rozlúčili a vybrali sa späť.

Dievčatá opäť prechádzali hustým lesom, znovu sa brodili v snehu, ale Kraskovi bolo dobre. Mariška ho držala tak, že ho pekne zohrievala a naviac mal dobrý výhľad na okolie. A keďže batohy už boli prázdne, dievčatám sa išlo lepšie. Začali sa teda rozprávať.
Prvá hovorila Helenka. Podľa toho, čo vravela, Krasko pochopil, že dievčatá sú z dediny Dlhá Ves. Helenka vravela, že počula o kamennej stoličke, či rovno kamennom kresle, čo je za ich dedinou. A vraj je to kreslo, kde kedysi rád oddychoval kráľ Belo. Dievčatá sa dohodli, že keď príde jar a zmizne sneh, pôjdu sa na to kamenné kreslo pozrieť. Smiali sa, že si na ňom posedia ako dve kráľovné.
Potom hovorila Mariška. Že pri ceste z dediny Ardovo do Dlhej Vsi rastie veľký mohutný dub. Hovorí sa, že za mesačných nocí sa pod týmto dubom stretávajú bosorky. Tu sa už obe dievčatá smiať prestali, lebo sa zľakli. Verili, že o bosorkách nie je dobré rozprávať, lebo ak o nich niekto hovorí, ony to vždy počujú. Dokonca aj keď sú veľmi ďaleko. To by bolo zle. Mariška preto rýchlo začala rozprávať o čomsi inom.
„Počula som, že v našom kostole je ukryté tajomstvo. Je napísané na papieri a myslím si, že je to nejaké zariekadlo. Možno dáke kúzelné slová, ktoré majú ľuďom pomôcť, ak by bolo v Dlhej Vsi zle.“
„A prečo by malo byť v našej dedine zle?“ opýtala sa Helenka.
„To neviem. Ale vraj, ak by bolo tak zle, že by spadla aj kostolná veža, ľudia nájdu ten papier, prečítajú zariekadlo a to im pomôže. Vieš, keď sa pozrieš hore na vežu, na jej vrchole pod železnou hviezdou a mesiacom je kovová guľa. A v nej sa nachádza ten papier alebo rovno kúzelná kniha,“ vravela ďalej Mariška a ešte povedala, že to počula od babky a tá zasa od svojej babky. A aj tá to možno počula od ešte starších ľudí.
Helenka kývala hlavou, že rozumie a určite bola veľmi zvedavá. Veď kto by nechcel vedieť, aké tajnosti skrýva kostolná veža? A ako tak dievčatá išli a zhovárali sa, zrazu zbadali, že na lesnom chodníku stojí kôň a na koni sedí husár. Preľakli sa, lebo husára by tu isto nikto nečakal. Išli však ďalej, až prišli celkom k nemu. Slušne pozdravili, ale husár mlčal. Pomysleli si, že je možno hluchý, a tak ho pozdravili znova. Teraz už veľmi nahlas. Husár pomaly otočil hlavu a pozrel na dievčatá. Keď tak urobil, Mariška s Helenkou zhíkli. Husár bol veľmi bledý, jeho tvár biela ako sneh. Oči mal však čierne ako najčernejší uhoľ a obočie i fúzy pokryté ľadom. Keď sa na ne zadíval, zrazu sa rozplynul a zmizol im rovno pred očami.
„Prízrak! Videli sme prízrak!“ Mariška i Helenka začali kričať a utekali, čo im sily stačili. Chudák slimáčik Krasko! Aj on sa bál prízraku a naviac pri behu s ním tak hegalo, až sa mu krútila hlava.
Len čo dievčatá trochu spomalili, tajomný husár na koni sa zjavil znova. Bol iba pár krokov od nich a obzeral sa po okolí na všetky strany. To bolo výskotu, to bolo behu! Dievčatá zasa utekali, a keď už boli pri dedine, husár sa im zjavil tretíkrát. Mariška ani Helenka už bežať nevládali.
„Husár, prosím ťa, neublíž nám! Nič zlé sme neurobili a ani neurobíme. Chceme ísť domov. Prosíme ťa, už sa nám neukazuj,“ prosíkala Mariška.
Husár bol vážny, ale prikývol, že ak naozaj chcú, už ho viac neuvidia. Keď tak urobil, zafúkal vietor a husár aj
s koňom zmizli.
„Čo to bolo? Počula si už o niečom takom?“ vyzvedala Helenka.
Mariška vravela, že nie, že nikdy o ničom takom nepočula a bude lepšie, ak sa rýchlo vrátia domov.

Ako dievčatá povedali, tak aj urobili. Ponáhľali sa
a už nepreriekli ani slovka. Ale keď doma prišli k mame, všetko jej rozpovedali.
„Naozaj ste videli toho husára?“ mame sa to zdalo čudné.
„Až trikrát!“ povedali Mariška s Helenkou naraz.
„A bol to vždy ten istý husár?“ vyzvedala mama ďalej.
„To nevieme. Možno áno, možno nie. Vyzeral vždy rovnako. Predsa všetci husári sa na seba podobajú. Červený kabát, dlhá šabľa a veľké fúzy,“ vravela Helenka.
„Viete, dcéry moje, aj keď ten husár možno vyzeral strašidelne, netreba sa ho báť. On vás chránil,“ riekla mama.
„A pred čím nás chránil?“ pýtala sa zvedavá Mariška.
„Neviem. Možno vám hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Možno boli v lese zbojníci, alebo ste sa rozprávali
o bosorkách a tie vás začuli.“
Keď to mama povedala, Mariška s Helenkou dostali strach.
„Ale už sa nebojte. Už vám nič nehrozí. Viete, hovorí sa, že kedysi bolo okolo Dlhej Vsi veľa dedín. Keď tu vtrhli Turci, dediny vypálili. Iba Dlhá Ves ostala, lebo Turkov vyhnali husári. Ale neboli to obyčajní husári, ale začarovaní. A vraj dodnes chodia po lesoch okolo dediny, ale sú neviditeľní. Ukážu sa len tomu, kto potrebuje ich pomoc. A keby bolo najhoršie, keby bolo tak zle, že ani husári nič nezmôžu, potom je potrebné nájsť starú listinu ukrytú v kostolnej veži,“ pozrela mama na obe dievčatá a Mariška hneď zvýskla.
„Tak predsa je to pravda! Predsa je v guli na kostole schovaný papier a na ňom napísané niečo dôležité. Niečo, čo môže všetkým pomôcť.“
„Tak je. Tak sa hovorí,“ prikývla mama a obe dievčatá si potom sadli za stôl, aby sa najedli. Aj slimáčika Kraska ukázali mame a tá sa veľmi čudovala, že slimáka v zime ešte nevidela. Vraj aj za tým bude dáke kúzlo.
Samozrejme, iba slimáčik Krasko vedel o kúzle trpaslíka Jaskynkára. Usmieval sa však, pretože sa už nebál. A aj preto sa usmieval, lebo zažil deň plný dobrodružstiev. Videl, ako uhliari robia drevené uhlie, počul o kamennom kresle kráľa Bela, o starom dube, kde sa stretávajú bosorky, ba videl aj tajomného husára, ktorý so svojimi druhmi stráži dedinu Dlhá Ves.
Potom sa dievčatá hrali s Kraskom až do večera. Kŕmili ho šťavnatými lístkami z kvetov, ktoré mali doma v kvetináčoch a bolo mu dobre. A keď sa večer zotmelo, Krasko vošiel do ulity, aby sladko zaspal. Avšak ešte skôr, ako zatvoril oči, tešil sa, že opäť spoznal peknú krajinu a jej dobrých ľudí. Až mu bolo trochu ľúto, že až sa ďalšie ráno zobudí, bude niekde inde a viac Marišku s Helenkou nestretne.