O kráľovi Belovi
a dobrom pastierovi

Kde sa to stalo: pri dedine Silica
Kedy sa to stalo: veľmi dávno, skoro pred osemsto rokmi

Bolo ráno, slniečko už svietilo, keď sa slimáčik Krasko zobudil a pozeral, či sa mu ešte stále sníva. I keď si išiel oči vyočiť, naokolo to vyzeralo tak, akoby sa stretlo leto so zimou. Krasko bol na mäkkej zelenej šťavnatej trávičke, no pred ním sa týčila obrovitánska skala a v nej velikánska čierna diera s dlhočizným ľadovým cencúľom. Zhora naň dopadali hrejivé slnečné lúče, ale od tej diery, čo viedla do jaskyne, tiahol chlad. Krasko ani nevedel, či sa má vyhrievať, alebo triasť od zimy. Pozrel sa nahor a v tej chvíli sa ozval dupot konských kopýt. Bol veľmi zvedavý, kto príde a čo sa bude diať. Naťahoval krk a hľadel na cestičku, ktorá k nemu viedla z hustého lesa nad skalou.
„Ľad! Aha, ľad!“ zvolal akýsi jazdec, len čo pricválal pred jaskyňu a za ním hneď ďalší traja.
„Ľad! Ľad! Keď ho rozpustíme, budeme mať vodu!“ tešili sa všetci, akoby prišli odniekiaľ z púšte, kde niet žiadneho pramienka či potôčika. Isto boli veľmi smädní.
Krasko videl, ako traja jazdci zoskočili z koní a už aj bežali do jaskyne. Vyzerali ako kráľovskí vojaci, lebo mali meče aj lesklé kovové prilbice. Potom pozrel na štvrtého jazdca, ktorý len pomaly zosadol z konského sedla. Krasko od údivu otvoril ústa. Štvrtý jazdec nemal na hlave prilbicu, ale zlatú kráľovskú korunu!
„Najjasnejší kráľ, prosím, zoberte si z toho ľadu
a zažeňte svoj smäd,“ pokorne sa mu poklonili traja vojaci a podali mu polámaný cencúľ ako dáku vzácnosť. Kráľ vzal kúsok ľadu a začal ho cmúľať ako cukrík. Dokonca sa pritom usmieval, akoby to bola ktovieaká dobrota.
– Je to čudný kráľ. Všetko je tu čudné – rozmýšľal Krasko a sledoval ďalej, ako si všetci pchali do úst cencúle a radovali sa.
„Takúto planinu som ešte nevidel! Včera sme o
vodu ani nezakopli a dnes sme našli ľadovú jaskyňu,“ vravel kráľ a jeho vojaci mu prikyvovali, že je to naozaj nevšedné.
„Ostaňme tu. Máme luky aj šípy, môžeme loviť zver. Ak roztopíme viac ľadu, aj vody bude dosť,“ navrhli vojaci.
Kráľ si pošúchal bradu, čo bolo isto znakom toho, že rozmýšľa a rozhodol sa.
„Nie, tuto ostať nemôžeme. Musíme sa vrátiť na planinu a pohľadať ďalších vojakov z našej družiny. Do večera snáď nájdeme aj nejaký prameň.“
Slimáčik Krasko začal tušiť, že sa asi niekto stratil. Alebo sa stratil kráľ s troma vojakmi a ostatní vojaci ich hľadajú, alebo sa stratila celá kráľovská družina a hľadá ju kráľ. A možnože sa hľadajú navzájom. Rozhodol sa, že zistí, ako to je. Keď vojaci na chvíľu odsedlali kone, aby si aj zvieratá oddýchli, Krasko vliezol do koženej brašny pri sedle, čo položili na zem. Tam sa ukryl. A neskôr, keď kráľovskí vojaci opäť vyložili sedlá na konské chrbty
a vyrazili, už sa s nimi viezol.
To bola jazda! Keď opustili čudesné miesto pod skalou, dostali sa na veľkú planinu s dlhočiznými lúkami a cválali, až koňom vo vetre viali hrivy. Krasko vykukoval z brašne pri sedle a videl krásne stráne, kde rástli všakovaké pestrofarebné kvietky a pásli sa mohutné jelene, ale videl aj lesy, nad ktorými krúžili sokoly.
Ako postupoval čas a blížilo sa poludnie, slnko hrialo stále viac a viac. Kráľ i ostatní jazdci už isto vysmädli. Smädné museli byť aj kone, ale vodu nenašli nikde. Darmo v divokom behu búšili kopytami do zeme, nadarmo sa obzerali na každú stranu. Nebolo tam nijakého potoka, ba ani malej studničky.
Kone spomalili a kráľ i ostatní jazdci zosmutneli. Aby nemysleli iba na smäd, začali sa zhovárať. Slimáčik Krasko dával pozor, aby mu neušlo ani jediné slovo.
A veruže dobre urobil. Dozvedel sa, že kráľ sa volá Belo. Tiež to, že bojoval proti divokým Tatárom, ktorí prepadli jeho kráľovstvo. Nemal však šťastie. Bitku prehral
a on i jeho vojaci sa zachránili len útekom. Teraz musí pohľadať svoje vojsko, aby to mohli tým Tatárom vrátiť
a vyhnať ich z krajiny.
A ako sa tam vojaci s kráľom zhovárali, zrazu jeden z nich natiahol ruku a ukázal prstom: „Aha, pozrite! Ovce!“
Aj Krasko poriadne vykukol z brašne a videl, že sa
v diaľke na lúke belejú ovčie kožúšky.
„Ovce predsa musia piť! Určite nás privedú k vode!“ zvolal kráľ Belo a popohnal svojho koňa. Aj jeho druhovia tak urobili a koníky bežali rýchlo, ako len vládali.

Na okraji lúky, kde sa ovečky pásli, sedel pod stromom pastier Jano a strúhal si pastiersku palicu. Len čo ho vojaci s kráľom zbadali, prišli až k nemu. A pastier, keď uvidel kráľovskú korunu, ihneď vstal a úctivo sa poklonil.
„Povedz nám, dobrý človek, kde je tu voda?“ opýtal sa kráľ.
„Hneď tuto,“ ukázal pastier Jano na miesto, kde bola len akási zarastená žaburina. „Ale neviem, či vám bude chutiť. Pijú z nej iba ovce a ja. Lenže ja som len taký obyčajný človek.“
Kráľ a jeho traja druhovia ani nečakali, kým pastier Jano dopovie a utekali uhasiť svoj smäd. Lenže napiť sa nevedeli, lebo vody bolo ozaj málo. Ak by sa do nej postavili, nesiahala by im ani po členky. Dokonca aj tráva z nej vyrastala, takže sa nedala poriadne nabrať. Vyzeralo to ako veľmi plytké zarastené jazierko. Nanajvýš by tu vedeli napojiť kone. Vojaci si i tak kľakli na zem a pokúšali sa nabrať vodu do dlaní. Kráľ sa zatiaľ iba prizeral.
„Keď dáte ruky do vody, zamútite ju. Taká sa potom zle pije. Naberať treba opatrne. Pozrite, pán kráľ,“ ukázal pastier Jano drevenú naberačku, ktorú opatrne položil do vody tak, aby sa hladina nesčerila. Voda pomaličky cez okraj natiekla do naberačky a bola naozaj čistá.
„Viem, že smäd je veľmi zlý. Nuž ak vám neprekáža, že odtiaľ aj ovce pijú, napite sa,“ podal pastier Jano plnú naberačku kráľovi a ten ju do seba obrátil na dúšok. Potom rovnako opatrne, ako nabral vodu pastier, naplnil naberačku aj kráľ a dal sa napiť svojim trom vojakom. Nakoniec k vode pustili koníky, nech sa napoja.
Kráľ Belo sa pastierovi Janovi poďakoval a pastier povedal, že si pán kráľ môže tú naberačku pokojne nechať. Pastieri často vyrezávajú kadečo z dreva a on si vyreže novú.
„Pozri, mám tu len troch vojakov, ostatných hľadám. Nevidel si ich tu niekde?“ opýtal sa pastiera kráľ Belo.
„Nie, nevidel,“ odpovedal pastier.
„A Tatárov?“ opýtal sa jeden vojak tichým hlasom.
„Nie. Našťastie ani Tatárov.“
Kráľ Belo si znovu pošúchal bradu, ako vždy, keď tuho rozmýšľal. Chcel vedieť, kde pastier býva. Dozvedel sa, že salaš má až skoro pri ľadovej jaskyni, kde už dnes boli.
Kráľovi sa tam nechcelo vracať, nuž sa rozhodol: „My tu pár dní ostaneme. Lesy sú plné zveriny a budeme poľovať, aby sme mali čo jesť. Ba na tomto mieste ti aj vykopeme studňu. Lepšie sa ti budú ovce napájať a lepšie bude aj tebe. Ale ty, ak niekde uvidíš mojich vojakov, pošli ich za mnou. Ak tak urobíš, na mieste, kde máš salaš, nechám založiť dedinu a ty budeš jej prvým richtárom! Dávam ti na to svoje kráľovské slovo!“
Keď to pastier Jano počul, zo samej vďaky si pred kráľom Belom kľakol na zem a ďakoval mu.
„Nie ty mne, ale ja tebe ďakujem. Zachránil si ma, lebo neviem, neviem, čo by sa s nami stalo, keby sme ťa nestretli a vodu nenašli. Tak vstaň a, prosím, skús nájsť moje vojsko.“

Len čo pastier Jano sľúbil, že všetko urobí, ako mu kráľ nakázal, odišiel aj s ovcami do salaša. Potom nielen traja kráľovskí vojaci, ale aj samotný kráľ Belo začal kopať studňu na mieste, kde po troche vyvierala voda. Krasko sa tomu so záujmom prizeral. A neskôr, keď sa už slnko začalo schyľovať k západu, sa pastier Jano vrátil. Neprišiel sám. Spolu s ním došlo i veľa vojakov z kráľovho vojska. Vraj ich stretol po ceste a každému povedal, ako sa veci majú. Prišli na koňoch, so štítmi, mečmi i kopijami, iní pešo, s lukmi a šípmi. Bolo ich toľko, že kráľ sa tešil, akú má opäť veľkú družinu.
S každým sa zvítal, každému dal napiť zo studne a potom sa spolu dohodli, ako ešte naložia so zlými Tatármi. Večer išli na lov, a keď sa dobre najedli, prišla noc a zaspali.
Aj Krasko zaspal. Bol rád, že stretol kráľa Bela
a pastiera Jana. Tešil sa aj tomu, že kráľ má opäť svojich vojakov. Veril, že takto sa mu určite podarí ochrániť kráľovstvo pred Tatármi. A potom kráľ založí neďaleko ľadovej jaskyne dedinu a pastiera povýši na richtára. Isto tak urobí. Každý čestný človek svoje sľuby vždy vyplní.
A kráľ dal pastierovi svoje kráľovské slovo.