Hadí drak štastia

Kde sa to stalo: pri mieste, kde je dnes dedina Hrušov
Kedy sa to stalo: niekedy, nevedno kedy

Stalo sa raz, že sa slimáčik Krasko zobudil, vystrčil hlavu z ulity a náramne sa preľakol. Pozeral navôkol, div si oči nevyočil, či vidí dobre. Bol v jaskyni, tak ako kedysi na začiatku, keď spoznal trpaslíka Jaskynkára. Rád by ho stretol a porozprával sa s ním znova, ale čo ak je teraz v úplne inej jaskyni a trpaslík tu nie je? Ako sa dostane von? Keď zdvihol hlavu, uvidel, že v strope je diera, cez ktorú preniká slnečné svetlo. Bolo to však vysoko, tam by sa nikdy nevyškriabal. Hútal, čo bude robiť, a tu si všimol, že z jednej tmavej jaskynnej chodby naň pozerá pár veľkých žltých žiarivých očí.
„Kto je tam? Ja som slimáčik Krasko a som kamarát všetkých dobrých tvorov,“ povedal Krasko nahlas. Dobre vedel, že kto ukáže priateľské úmysly, tomu sa žije ľahšie.
Žlté oči zažmurkali, ale neozval sa nikto.
„Si dobré alebo zlé stvorenie? Prečo sa so mnou nerozprávaš?“ pýtal sa Krasko ďalej.
„Sssssssom aký sssssssom. Sssssssto rokov sssssssom ssssssspal ssssssskrytý pred sssssssvetom. Zbieral sssssssom sssssssilu, aby sssssssa sssssssny dobrých ssssssstali ssssssskutočnosssssssťou. Teraz prišššššššiel môj časssssss,“ odpovedal mu tajomný hlas a Krasko mal čo robiť, aby mu rozumel. Bolo to skôr syčanie ako reč.
„Ty si had? A naozaj si spal sto rokov? A čo si to hovoril o snoch, čo sa majú stať skutočnosťou?“ Krasko vyzvedal, ale hlas sa mu trochu triasol.
„Sssssssom hadí drak. Sssssssom posssssssol šššššššťassssssstia pre krajinu, nad ktorou rozpressssssstriem sssssssvoje krídla. Sssssssom nádejou pre všššššššetkých, čo túžia po ssssssspokojnom živote,“ ozval sa hlas znova a Krasko si vydýchol.
„Ak si posol šťastia a nádej pre všetkých, prečo sa potom skrývaš? Prosím, ukáž sa a budeme priatelia.“
„Ssssssschoval sssssssom sssssssa, aby sssssssi sssssssa ma nebál. Nezvyknem sssssssa ukazovať nikomu,“ odpovedal hadí drak.
„Ale ja mám rád kamarátov. A sľubujem, že sa ťa nezľaknem, ak budeš ku mne dobrý.“
„Sssssssľubuješ? Sssssssi sssssssi issssssstý?“ pýtal sa hadí drak pre istotu znovu, ale keď ho Krasko ubezpečil, že kamaráti sa neposudzujú podľa krásy, ale podľa dobrého srdca, hadí drak vyliezol z tmavej chodby na svetlo.
Pohľad, ktorý sa Kraskovi naskytol, bol úžasný. Hadí drak bol veľký a dlhý. Jeho koža sa leskla, akoby bola vysádzaná tisícmi diamantov, oči mu žiarili ako dve slnká a na chrbte mal zložené veľké blanité krídla. Musel byť aj riadne silný. Ak by švihol chvostom, určite by polámal všetky kvaple naokolo.
– Ešte dobre, že sme sa najskôr porozprávali a až potom sa ukázal. Inak by som sa naozaj zľakol – pomyslel si Krasko, ale to ešte nevedel, že hadí drak počuje jeho myšlienky.
„Preto sssssssom sssssssa ssssssschoval, aby sssssssom ťa nevyľakal. Sssssssi krásssssssny a milý ssssssslimáčik. A sssssssi aj odvážny,“ povedal hadí drak a potom Kraskovi vysvetlil, ako je to s tým dlhý spánkom a šťastím, ktoré nosí.
Krasko pozeral, ako múdro volí had slová, ako má tento kraj rád, keď hovorí o veľkých lúčnatých planinách, na ktorých sa pasú veľké stáda bystrých sŕn a mocných jeleňov. A že pod tými planinami je ešte väčší podzemný svet s obrovskými jaskyňami, priestrannými sieňami a tajomnými chodbami. Vravel tiež, že medzi vysokými planinami sa nachádza dlhé údolie, do ktorého steká všetka voda z okolia. To údolie je pokryté veľkými močiarmi, kde doposiaľ žili iba ryby a vtáci. Najmä nádherné volavky, čierne a obratné kormorány, a tiež kačice s pestro sfarbeným perím. Prednedávnom sa tu však nasťahovali ľudia. Na planinách je sucho, tam sa bez vody žiť nedá, tak sa rozhodli, že založia nové dediny v tomto divokom močaristom údolí.
„Chceššššššš niečo vidieť? Poď za mnou a dobre sssssssa pozeraj,“ povedal hadí drak a odplazil sa na okraj jaskynnej siene. Slimáčik Krasko až teraz zbadal, že je tam podzemné jazierko s vodou čistou ako krištáľ. Šiel rovno k nemu, a keď pozrel na priezračnú hladinu, od úžasu takmer onemel. To jazero nebolo obyčajné, ale zázračné. Hadí drak požiadal, aby mu ukázalo, ako sa žije v močiarnej doline a odrazu sa vo vode začali objavovať obrazy. Slimáčik videl ľudí, ako ťažko pracujú. Ako sa z nich leje pot, keď kopú priekopy, ktorými odteká voda z močiarov, aby sa na ich dne ukázala suchá pôda. Tiež ako hĺbia veľké jamy, kde vznikli jazerá a v ich okolí už orali zem a zakladali polia. Ľudia sa tešili každému kúsku pôdy, na ktorom môžu postaviť svoj dom, alebo zasiať obilie. Videl však aj ich obavy. Nevedeli, ako sa údolie zmení, keď príde dážď a búrky. Či ho voda znovu nezaleje a nezničí ich snahu. Snívali o mieste, kde budú žiť šťastne a veľmi sa snažili, aby sa tak stalo.
„Vidím, že títo ľudia naozaj nie sú leniví. Zaslúžia si, aby dostali, po čom túžia,“ povedal Krasko, keď na jazernej hladine uvidel obraz akéhosi chlapca, čo s námahou nosil kamene na breh nového jazera.
„Presssssssne tak sssssssi to myssssssslím aj ja. Keďže sssssssušššššššia močiare, hĺbia jamy pre jazerá a kopú hlboké koryto pre rieku, zassssssslúžia sssssssi šššššššťassssssstie. Zassssssslúžia sssssssi, aby sssssssom preletel nad ich krajinou,“ povedal hadí drak a už sa vôbec nezdal strašný, ale dobrý a plný miloty.
„A ako to urobíš?“ Krasko bol stále zvedavejší a zvedavejší.
„Ssssssstačí, ak v noci preletím nad údolím a budem sssssssi niečo priať. To sssssssa potom aj ssssssstane a ja môžem ísssssssť znova ssssssspokojne ssssssspať na ďalších sssssssto rokov,“ povedal hadí drak hrdo.
Krasko od úžasu takmer onemel. Myslel na to, že má obrovské šťastie. Stretnúť hadieho draka sa určite podarí len málokomu. Veď keď sto rokov spí ukrytý v podzemí a potom vyletí von iba na jednu noc, ale aj to potme, ľudia, ba ani žiadne iné tvory o ňom skoro nevedia.
„Ale vedia, vedia,“ hadí drak znova čítal Kraskove myšlienky. „Ak ma niekedy niekto vidí, hovoria sssssssi to celé pokolenia. Zabudnutý ossssssstanem, len keď sssssssa ľudia pressssssstanú medzi sssssssebou zhovárať o moci a krássssssse prírody.“
„A ako bude vyzerať táto krajina, keď urobíš svoj veľký zázrak?“ Krasko sa až od zvedavosti vrtel, čo slimáky inak nezvyknú.
„Pôda sssssssa ssssssstane dobrá a úrodná. Bude na nej rásssssssť to najlepšššššššie hrozno a najlepšššššššie jablká a hrušššššššky. Veď sssssssa pozri, aká ich čaká budúcnosssssssť,“ ukázal hadí drak na jazernú hladinu, kde sa znova začali objavovať nové obrazy. A Krasko sa pozeral. Videl ľudí, ako vysádzajú stromy a potom ako na tých stromoch rastie ovocie. Bolo nádherné, veľké a šťavnaté. Tiež obrovské vinice, na ktorých sa urodilo sladučké hrozno. Ľudia sa mu tešili a z maličkých osád sa stali hneď tri pekné dediny. Dve z nich pomenovali po jablkách a nazvali ich Jablonov nad Turňou a Silická Jablonica. Tretej dali meno podľa hrušiek a nazvali ju Hrušov. Krasko na jazernej hladine ešte videl, ako do týchto dedín prichádzajú ľudia zo širokého okolia, ako nakupujú plné vozy nádherného ovocia a radujú sa. Videl aj to, ako si ľudia vyhĺbili krásne jazerá, kam chodia, aby sa zabavili a oddýchli si. Aj to k šťastnému životu patrí.
„Toto všetko sa stane?“ žasol slimáčik Krasko.
„Pozri sssssssa. Vonku sssssssa už ssssssstmieva. Poď ssssssso mnou a uvidíššššššš,“ ponúkol sa hadí drak a Krasko mu s radosťou vyliezol na chrbát. Hadí drak rozprestrel svoje veľké krídla, zamával nimi a vzniesol sa z jaskyne až k otvoru v strope. Preletel ním nad veľkú trávnatú planinu, kde sa práve pásli stáda sŕn a jeleňov, potom nad les. Slnko sa zatiaľ skrylo za hory. Nastala tma a na oblohe vyšli prvé hviezdy. Hadí drak letel stále vyššie a vyššie, až sa takmer dotýkal oblakov a zem bola stále menšia a menšia. Krasko až výskal od radosti. O takomto zážitku doposiaľ ani nesníval. Hadí drak sa naraz otočil a letel rýchlo nadol. Keď bol nad údolím, kde ľudia sedeli okolo ohňov pred svojimi prvými domami, stalo sa niečo neslýchané. Z kože hadieho draka, čo sa stále trblietala, začali padať ligotavé svetielka ako žiarivé diamanty. Každé z nich, keď dopadlo nadol, vsiaklo rýchlo do zeme. A v každom z nich bolo ukrytá nádej i šťastie pre toto údolie. Krasko už nebol na pochybách, že sa týmto ľuďom bude dobre dariť. Že ich jablká, hrušky i hrozno sa stanú tými najlepšími v širokom okolí. To preto, že nad nimi preletel hadí drak, nositeľ šťastia.

Keď sa hadí drak so slimáčikom vrátili do jaskyne, Kraskovi sa chcelo spať. Zatvárali sa mu očká a už by aj vliezol do ulity, ale ešte sa chcel za všetko poďakovať. Keď pozrel na hadieho draka, videl, že už sa neligoce, lebo zo seba vydal všetku zázračnú silu. Vyzeral unavene.
„Dobrú noc ssssssslimáčik. Ja budem ssssssspať sssssssto rokov, naberať novú sssssssilu a zobudím sssssssa, až keď budú dobrí ľudia znova potrebovať šššššššťassssssstie,“ rozlúčil sa s Kraskom hadí drak.
„Dobrú noc, ty krásny, veľký, úžasný a dobrý drak. Dobrú noc, môj nádherný kamarát,“ zašepkal Krasko. Bolo mu aj trochu ľúto, že sa zajtra zobudí v inom čase a na inom mieste. Vedel však, že dobrodružstvá ho budú čakať všade. Tiež, že na hadieho draka nikdy nezabudne. Na dobrých kamarátov sa predsa nezabúda.