O plešiveckej veži

Kde sa to stalo: na veži v Plešivci
Kedy sa to stalo: asi pred sto rokmi

V jedno ráno, sotva slnko prestrčilo zopár lúčov pomedzi búrkové mraky, sa slimáčik Krasko zobudil vo veži.
Nie v hocijakej veži, ale vo vysokánskej, čo sa týčila nad malým mestom. Pozeral nadol z obloka a uvidel akýsi starý, no pekný kostol. Na druhej strane bolo trhovisko. Po ceste šli koče a vozy ťahané krásnymi koníkmi.
Na vozoch niesli gazdovia na trh ovocie, zeleninu, ale aj látky na šaty a petrolej do lámp. Popri nich kráčali po chodníku ženy, ktoré išli predávať vajíčka a mlieko. Ponáhľali sa, pretože mraky na oblohe dávali vedieť,
že sa môže spustiť dážď. V kočoch sa viezli bohatí páni a dámy, lebo sa vybrali na nákupy. Tak sa trhovisko zapĺňalo a bolo stále rušnejšie a rušnejšie. Ľudia predávali, kupovali, ale vždy jedným očkom sledovali,
či už nezačne pršať.
Krasko sa pozrel, k čomu tá veža patrí. Veď veže sa nestavajú len tak. Sú na hradoch alebo pri kostoloch. Táto veža však k hradu nepatrila, lebo tu žiaden nebol.
A nebola ani spojená s kostolom. Načo je komu taká veža? Bývať sa v nej nedá a ak by sa tu aj niekto nasťahoval, musel by stále chodiť po schodoch hore
a dole, až by ho z toho boleli nohy.
Ako tak Krasko nad všetkým rozmýšľal, cez okno do veže priletel vrabec. V zobáku držal húsenicu
a prekvapene pozrel, akoby ešte nikdy slimáka nevidel.
„Ahoj vrabec. Ja som slimáčik a volám sa…“ chcel sa Krasko predstaviť, ale vrabec rýchlo vletel kamsi do veže, ďalej do jej vnútra, až nahor, kde zo stropných trámov visel velikánsky zvon.
Krasko si pomyslel, že vrabec nemá vychovanie, keď sa mu ani neodzdravil. Mýlil sa však. Odrazu sa zhora ozval veselý krik: „Otec, otec, daj nám jesť!“
A ako to Krasko počúval, cez okno do veže vletela aj vrabčia mama. Tiež niesla v zobáku niečo pre mláďatká a z hniezda sa o chvíľku ozvalo: „Mama, mama, daj nám jesť!“
Krasko pochopil, že vo veži je vrabčie hniezdo a malé vrabčiatka. Ich rodičia teraz musia lietať von a zasa naspäť, aby nachytali veľa húseníc a múch a utíšili ich hlad. A tak to aj bolo. Len čo sa mladé vrabčiatka najedli, ich rodičia zasa vyleteli z veže von nad mestečko.
Na trhu pod vežou nastal zhon. Spomedzi mrakov udrel blesk a zahrmelo, až každému zaľahlo v ušiach. Ľudia vedeli, že čochvíľa zmoknú. Predavači začali rýchlo baliť jablká, medovníky, sladké sirupy a všetko, čo mali na predaj. Páni a paničky sa náhlili ku kočiarom, aby dážď nezmočil ich šaty. No nech sa náhlili, ako len chceli, dážď bol rýchlejší. Obrovské kvapky sa pustili
z neba a dopadali na strechy. Bubnovali po nich ako sto bubeníkov naraz. Ale pršalo i na ulice, kde sa hneď tvorili mláky, ba i malý potôčik.
„Otec, otec! Mama, mama!“ kričali malé vrabčiatka v hniezde, ale ich rodičia boli vonku. Krasko pozeral cez okno, vytŕčal hlavu a bál sa, aby búrka nezmáčala vrabcom pierka. Mohli by potom prechladnúť. Veril, že sa stihli ukryť pod nejakou strechou.
„Otec, mama!“ kričali malé vrabce stále hlasnejšie
a hlasnejšie. Ako im pomôcť? Krasko sa rozhodol, že príde až k hniezdu a upokojí ich. Lenže viete, ako idú slimáky pomaly? Predsa slimačím tempom. Krasko sa snažil ako najrýchlejšie vedel. Keď uvidel drevený trám, na ktorom bolo hniezdo, musel si dodať veľa odvahy, aby sa vyšplhal až hore. Trvalo mu to dlho, ale došiel tam. Búrka vonku práve prestala a Krasko chlácholil mláďatká. Vravel im, že ich rodičia sa isto čoskoro vrátia. Našťastie, tak aj bolo. Keď o chvíľku prileteli otec vrabec s mamou vrabčicou naspäť, poriadne si vydýchol.
„Slimáčik, ty si dával pozor na naše deti?“ opýtal sa vrabec.
Krasko povedal, že trošku, aby nemali strach. Ale priznal sa, že strach mal aj on.
„Otec, mama, dáte nám jesť?“ volali zasa mladé vrabčatá.
„Vonku pršalo. A keď prší, všetky muchy a húsenice sa poschovávajú. Kdeže by sme ich teraz našli?“ vravela vrabčia mama.
„Musíme počkať, kým vonku vyschne tráva
a chodníky. Zatiaľ, deti naše zlaté,“ hovoril otec vrabec malým vrabčekom, „vám poviem jeden príbeh.“
„Výborne!“ zajasal Krasko, lebo aj on si chcel trošku oddýchnuť. Cesta ku hniezdu ho unavila. Na dnes stačila búrka, dobrodružstva mal už dosť.
„Je to príbeh o tejto veži,“ začal hovoriť otec vrabec. „Kedysi veľmi, veľmi dávno tu neďaleko bojoval kráľ Belo proti zlým Tatárom. Tatári boli veľmi divokí a prišli sem, aby zničili celé kráľovstvo. Kráľ Belo preto zvolal smelých rytierov z celej krajiny a medzi tými rytiermi bol aj jeden, čo sa volal Bebek. Kráľ však šťastie nemal a Tatári v prvom veľkom boji jeho vojsko porazili. Ba aj kráľ Belo sa zachránil iba tak, že Tatárom utiekol. Na úteku stretol iba niekoľkých svojich najvernejších vojakov a vydal sa s nimi hľadať ľudí, s ktorými postaví nové vojsko. Bol rozhodnutý bojovať, až pokiaľ všetkých Tatárov nevyženie. A keď Tatári konečne odišli, kráľ sa rozhodol odmeniť všetkých priateľov, ktorí pri ňom stáli v ťažkých časoch. Tak dal Bebekovi panstvo, na ktorom je aj mestečko Plešivec. To je to mestečko pri veži, takže táto veža stojí v Plešivci.“
Slimáčik Krasko počúval a od napätia takmer ani nedýchal. Veď vrabec hovoril o kráľovi Belovi a toho Krasko poznal! Videl ho predsa, ako od smädu cmúľal ľad v jaskyni, a tiež ako kopal studňu na mieste, kde mu ukázal dobrý pastier vodu. Prežil s kráľom dobrodružný deň, ale o tom teraz nehovoril. Vrabec by sa isto veľmi čudoval, ako je to možné. Nevedel nič o Kraskovej zázračnej moci. Netušil, že sa slimáčik Krasko každé ráno zobudí na inom mieste a v inom čase. Krasko
o tom nechcel hovoriť, aby vrabca neprerušoval. Radšej počúval, ako to bolo ďalej s rytierom Bebekom.
Rytier Bebek bol múdry a spravodlivý. Aby sa už nikdy nemohli Tatári vrátiť, dal postaviť v Plešivci hrad. Vládol tu dobre a spravodlivo. Keď zomrel, panovali tu jeho synovia a po nich ich synovia, a tak to šlo stále ďalej a ďalej. Ale títo Bebekovci už boli iní. Nevedeli nič
o odvahe, s akou prvý rytier Bebek ochraňoval kráľa Bela. Ani sa poriadne nestarali o Plešivec. Každý z nich chcel svoj vlastný hrad, aj plné truhlice zlata a drahokamov. Robili veľmi nepekné veci. Cez deň chodili po Plešivci ako ctihodní páni, ale po nociach okrádali ľudí. Spojili sa so zbojníkmi a keď išiel okolo nejaký voz a obchodník, zamaskovali sa a prepadli ho. Ukradli všetko, čo našli. Tak boli noví Bebekovci stále bohatší a bohatší a ľudia v Plešivci stále chudobnejší a chudobnejší. Keď už tu nemali koho okradnúť, rozhodli sa, že pôjdu so zbojníkmi zbíjať do panstiev iných rytierov. Aj tak urobili a po krátkom čase už všetci okolití rytieri tušili, kto vedie zbojníkov. Hrozilo, že vyhlásia Bebekovcom a Plešivcu vojnu. Aj by im ju vyhlásili, ale prišla ďalšia pohroma. Do krajiny vtrhli divokí Turci a tak museli bojovať proti nim.
Rytieri statočne bránili svoje mestá a dediny, ale Plešivec nemal dobrých pánov. Turci ho poľahky dobyli
a hrad vypálili. Ľudia bedákali, veď im zhoreli aj domy
a Turci im zobrali aj to málo, o čo ich nestihli Bebekovci pripraviť. A Bebekovcom Turci vypálili hrad. Ľudia sa teda zišli a povedali si, že sa budú musieť brániť sami. Preto sa dohodli, že uprostred Plešivca postavia vysokánsku vežu. Z veže bude vidno do veľkej diaľky. Vždy tam bude niekto strážiť, aby mohol dať všetkým znamenie, ak by sa Turci znova blížili. Takto stihnú odviesť ženy aj deti do bezpečia a pripraviť sa na boj. Lenže Turci odišli a už sa nevrátili. Ľudia si preto najskôr začali opravovať domy, ale na svoju dohodu nezabudli. Neskôr, po mnohých rokoch sa rozhodli, že vezmú kameň z opusteného vypáleného hradu
a konečne tú vežu postavia. Tak aj urobili a dnes sa veža týči k nebu ako zdvihnutý prst. Ako prst, ktorý varuje
a pripomína, aby ľudia nikdy neprestávali dávať pozor na nepriateľov, ale ani na svojich pánov. Lebo zlý vládca je niekedy horší ako vzdialený nepriateľ.
„To je krásny príbeh,“ vzdychol si Krasko, keď vrabec skončil svoje rozprávanie.
„Otec, mama, dajte nám jesť,“ začali volať mladé vrabčatá, akoby otca vrabca ani nepočúvali. Ale počúvali ho. Určite. Vrabce si totiž hovoria často veľa rôznych príbehov. Majú ich radi. Veď ste už možno niekedy počuli, že ak je príbeh známy, tak si o ňom čvirikajú aj vrabce na streche.
Malé vrabčeky boli stále hladné, a tak ich otec
s mamou zasa vyleteli von. Nad Plešivcom opäť svietilo slnko a oni šli pohľadať pre svoje deti jedlo, aby neostali hladné.